Preskočiť na obsah

Pieninské bradlové pásmo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Geológia Západných Karpát
Pieninské bradlové pásmo
Morfotektonické členenie
Tektonické jednotky
a rozhrania rôzneho rádu
Paleogeografické termíny
Portál vied o Zemi Portál vied o Zemi

Pieninské bradlové pásmo skrátene bradlové pásmo (angl. Pieniny klippen belt) je tektonicky a orograficky výrazné pásmo Západných Karpát. Bradlové pásmo je oblúkovitého tvaru a tvorí hranicu medzi Vonkajšími a Centrálnymi Západnými Karpatmi. Utvára úzku (19 až 0,4 km), ale až 600 km dlhú tektonickú jazvu (sutúru) po subdukcii a kolízii časti zemskej kôry, v ktorej sú zachované iba fragmentálne sledy vrstiev a fácií. Vyznačuje sa výskytom pevnejších, hlavne vápencových skalísk - bradiel, vyčnievajúcich zo spravidla menej odolných slienitých a flyšových súvrství tvoriacich bradlový obal[1]. Bradlá sú k svojmu obalu zväčša v tektonickom vzťahu, ktorý však môže mať rozmanitý charakter. Bloky majú zväčša šošovkovitý, alebo izometrický tvar a sú uložené vo flyšových paleogénnych vrstvách ako doskovité telesá.

Bradlová stavba je zakorenená pravdepodobne v strednokôrových úrovniach, prípadne prechádza celou kôrou a zasahuje až MOHO. Vytvára výrazné rozhranie, označované ako peripieninský lineament. Je takmer vertikálne, no jeho sklon sa v priebehu pásma mení. Geofyzikálnym prejavom tejto zóny je napr. silne záporná Bouguerova anomália. V minulosti bolo pokladané za seizmoaktívnu oblasť, súčasné merania tieto predpoklady plne nepotvrdili.

Názov klippe (bradlo, útes) použili už prví geológovia, ktorí toto pásmo skúmali. V tej dobe totiž prevažoval názor, že pásmo je zvyyškom ostrovov, či skál, ktoré kedysi v tejto oblasti vytŕčali z mora. Označenie pieninské bradlové pásmo (Pieninische Klippenzug), ako prvý použil rakúsky geológ M. Neymayr v roku 1871.[2]

Geografia

[upraviť | upraviť zdroj]
     Bradlové pásmo

Na Slovensku vychádza na povrch pri vrchu Branč (tzv. Brančské bradlá) tiahne sa potom pozdĺž doliny Váhu Bielymi Karpatami, kde dosahuje pri Púchove svoju najväčšiu šírku takmer 15 km. Prechádza okolo Žiliny a ďalej pri Zázrivej je pásmo prerušené zlomom, za ktorým sa prudko stáča k juhu, do doliny rieky Oravy, kde znovu nadobúda juhozápadný až severovýchodný smer. Následne prechádza cez Oravsko-novotargskú panvu do Pienin, cez východné Slovensko, kde sa ponára pod Vihorlatské vrchy pokračuje na Zakarpatskej Ukrajine a končí sa v Rumunsku. Pásmo sa zo západu na východ delí na: podbrančsko-trenčiansky, púchovský, varínsky, oravský, pieninský, šarišský, podhorodský, svaljavecký, dolhého, lipče-novoselický a posledný úsek pri Poiana Boticei. Horniny podobné karpatskému bradlovému pásmu, konkrétne jeho drietomskej jednotke vystupujú najzápadnejšie už pri Viedni. Ďalej na východ sú však pochované pod Viedenskou kotlinou (navŕtali ich vrty série Smolinské)[3].

Geológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Stratigrafia

[upraviť | upraviť zdroj]

V súvrstviach bradlového pásma začínajúcich stredným triasom a končiacich vrchným senónom, ktoré pôvodne tvorili normálny vrstevný sled, niekedy s kratšími prerušeniami sedimentácie (hiátmi), sa vedľa seba nachádza viacero vrstevných sledov nerovnakého vývinu, ktoré boli na seba neskôr ponasúvané:

  1. Czorsztynská jednotka alebo tiež čorštynská, podľa lokality Czorsztyn v Poľsku, je najsevernejšia, tvorená jurskými sedimentami plytkovodného prostredia[4], typická hiátom v spodnej kriede a charakteristickými pestrými slieňmi albského až mástrichtského veku[5].
  2. Kysucká jednotka (niekedy označovaná kysucko-pieninská jednotka) jej jurské sedimenty sú na rozdiel od predošlej z veľkej časti tvorené hlbokovodnými horninami (rádiolaritmi)[6].
  3. Pruská jednotka (alebo tiež nazývaná Niedzická jednotka alebo Czertezická jednotka) je prechodnou medzi plytkovodným a hlbokovodným prostredím [7].
  4. Klapská jednotka tvorená exotickými „flyšoidnými“ sedimentami. Názory na jej význam sa rozchádzajú, môže predstavovať vyzdvihnutú časť vtedajšieho akorečnéhlo klinu Západných Karpát[7], podľa iných názorov je to pôvodne čelná časť krížňanského príkrovu (fatrika)[6].
  5. Oravská jednotka charakteristická prítomnosťou plytkovodných vápencov strednokriedového veku. Typické bradlá sa nachádzajú iba na Orave[7].
  6. Manínska jednotka obsahuje strednokriedové plytkovodné vápence s čiastočne bradlovým tektonickým štýlom,[4] niektorými zaraďovaná do fatrika podobne ako drietomská[8] a haligovecká jednotka v Pieninách.

Väčšina geológov uznáva ako hlavnú časť bradlového pásma czorsztýnsku, kysuckú jednotku a jednotky tvoriace prechod medzi nimi, ktoré spolu tvoria oravikum či pieninikum[6]. Iba čorštýnska a kysucká jednotka sa tiahne pozdĺž celého bradlového pásma. (Všeobecne sa odporúča používať označenie oravikum, pretože výraz pieninikum sa môže mýliť s alpským penninikom[9]).

Bradlové pásmo je chápané buď ako južná časť Vonkajších Karpát[4])[6] alebo ako severná časť Centrálnych Západných Karpát[10]. Môže byť chápané aj ako hlavná súčasť rozsiahlejšieho považsko-pieninského pásma.

Tektonika

[upraviť | upraviť zdroj]

Z pohľadu laramskej stavby tvoria bradlové pásmo prinajmenšom na východnom Slovensku tri tektonické jednotky. Zo spodu na vrch sú to[11]:

  • šarišská jednotka - staršie chápaná ako jednotka grajcarka a krynická jednotka, je nasunutá na magurské flyšové príkrovy
  • subpieninská jednotka - zahŕňa plytkovodnejšie sledy: czorsztynskú, niezdickú a czertezickú jednotku; je nasunutá na šarišskú
  • pieninská jednotka - tvorená hlbokovodnými sledmi kysuckej jednotky, miestami ju zrejme prekrývajú jednotky centrálnokarpatského alebo penninického pôvodu

Vznik a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]
Paleogeografická situácia v oblasti Západných Karpát vo vrchnej jure.

Presné informácie o vývoji bradlového pásma v starších obdobiach od prvohôr po trias nie sú známe, pretože tieto súvrstvia boli od dnešných oddelené a neskôr subdukovali alebo boli erodované počas jurského riftingu. O ich charaktere poskytujú čiastkové informácie iba exotické obliaky, o ktorých sa predpokladá že pochádzali z tzv. pieninskej kordiliéry[4], je však možné že táto zdrojová oblasť bola v skutočnosti iba exotický terén nesený v čele príkrovov fatrika alebo dnes už neznáma časť tatrika[5].

V období na začiatku druhohôr tvorilo oravikum južný šelf Európskej platformy a pravdepodobobne zdieľalo až do začiatku jury tektonosedimentárny vývoj s jednotkami Centrálnych Západných Karpát. Začiatkom jury (hetanž - sinemúr) bol šelf, na ktorom zrejme predtým prevažovala sedimentácia karbonátov narušený riftingom[12]. Horniny staršie ako jura sa zrejme nezachovali v dôsledku erózie, ktorá sprevádzala začiatok riftingu. Spočiatku usadzovali čierne bridlice a sliene, pretože členité dno neumožňovalo dostatočný pohyb prúdov a okysličovanie dna.

V bajoku v strednej jure (počas krasínskej fázy) sa tento priestor začal členiť na dve časti, v dôsledku vynárania tzv. Czorstynského chrbátu. Severnú časť tvorila Magurská panva a južnú kysucká panva (označované niekedy tiež pieninská). Výzdvih Czorstynského chrbátu bol spojený s rotáciou (tilting) blokov kôry severnej časti oceánu Tethys [13]. Na severnom okraji kysuckej panvy sa v tomto období usadzovali plytkovodné vápence czorsztynskej jednotky, na juhu to boli hlbokomorské súvrstvia kysuckej jednotky. Už v bate sa však pieninská panva začala rozpadať, vznikol rift, pozdĺž ktorého sa začala vytvárať nová oceánska alebo suboceánska kôra, tzv. váhikum. To je dnes považované za pokračovanie južného penninika Álp (dnes uzavretý Piemontsko-ligurský či Južný Penninický oceán, na slovensku označovaný aj ako Váhický oceán). Tento menší oceán, ktorý bol súčasťou väčšieho Tethysu sa pričinil spolu s ďalšími novovznikajúcimi oceánmi o rozpad územia Pangey na dve časti, južnú Gondwanu a severnú Lauráziu.

Bradlo Javorník, pohľad z Vršatského hradu. Vršatské bralá sú jednymi z najväčších bradiel čorštynského typu.

Na začiatku kriedy stále pokračovalo rozpínanie oceánskeho dna Váhického oceánu. V beriase až valanžine došlo počas walentowskej fázy k poklesávaniu magurskej panvy a vytvoreniu Ligurského oceánu [14]. Čorštynský chrbát nakoniec celkom poklesol pod hladinu mora. V neskoršom období od strednej do vrchnej kriedy sa usadzovali najmä sliene. V senóne sa pasívny styk Váhika s južnejšími jednotkami narušil a začala subdukcia, tzv. selecká fáza[14]. Po jej skončení na rozhraní kriedy a paleogénu začala kolízia centrálnokarpatského orogénneho klinu s kôrou oravika[12]. Druhotné komplexy týchto hornín boli najprv intenzívne zvrásnené v tzv. laramskej fáze (alebo jarmutskej fáze) alpínskeho vrásnenia začiatkom paleogénu. Mohutný tlak z juhu spôsobil, že jednotlivé vrstvy boli rozlámané a presunuté na seba, čím sa ich plocha výrazne zmenšila. Vrásnenie malo za následok vznik severne uklonenej vrásovo-príkrovovej stavby. Vrchné príkrovy tvorila pieninská jednotka v podloží so subpieninskou a najspodnejšou šarišskou jednotkou. Sedimentácia v tomto priestore pokračovala flyšovými sedimentami jarmutsko-pročského súvrstvia. Najmladšie sedimenty tvorí melilitové bridlice a turbidity malcovského súvrstvia, ktoré sú zhodné so sedimentami Centrálnokarpatskej paleogénnej panvy.

Uhlová diskordancia medzi horninami eggenburgu Viedenskej panvy a pieninskými červenými hľuznatými vápencami vrchnojurského veku viditeľná v najzápadnejšom bradle pri Podbranči.

Koncom oligocénu horotvorná činnosť v oblasti Západných Karpát pokračovala počas helvétsko-sávskej fázy. Po tom čo začiatkom miocénu došlo k subdukcii podložia flyšového pásma (tzv. Magurského oceánu) začal blok Centrálnych Západných Karpát rotovať. Uvoľnenie obrovského tlaku, ktorý nastal pri nerovnakej rýchlosti subdukcie na západe a východe, mal za následok smerne posuvný pohyb jednotlivých jednotiek a ich značnú deštrukciu. Bradlové pásmo v tomto období fungovalo na západe ako ľavostranná (sinistrálna) a na východe ako pravostranná (dextrálna) strižná zóna[15]. Tieto pohyby mali za následok vznik dvoch paniev typu pull-apart, na západe to bola Viedenská a na východe Východoslovenská panva. Vzniklo tak mnoho úzkych a stlačených antiklinál. Nesúrodý podklad sa však nevrásnil harmonicky. Tvrdé vápencové jadrá antiklinál sa správali inak ako ich slieňový obal, keďže boli podstatne pevnejšie a odolávali tlaku odtrhli sa a vytvorili v slieňoch šošovky. Pri ďalšom stláčaní sa tieto šošovky vápencov v slieňoch rôzne pohybovali - ako hrozienka v ceste[16].

Po ústupe mora sliene erodovali rýchlejšie ako vápence. Pevné bradlá boli za laramskej fázy už čiastočne oddelené od mäkších súvrství a vytvorili tak pruh bradiel, tiahnúci sa cez celé Karpatské pohorie.[16]

Hydrogeológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Celok bradlového pásma sa v dôsledku svojej geologicko-tektonickej stavby vyznačuje svojráznymi črtami. Existuje tu výrazný rozdiel v obehu podzemných vôd vo vápencových bradlách, ktorý je všeobecne veľmi malý, v porovnaní s horninami bradlového obalu, ktoré majú flyšový charakter a väčšiu priepustnosť. Pramene vystupujúce v oblasti bradiel majú najčastejšie výdatnosť od desatín do 1 l.s-1. Výnimkou je niekoľko málo prameňov, ako napríklad pramenisko vody na úpätí Malého Manína pri vstupe do Manínskej tiesňavy, ktorý po úprave vrtom umožňuje trvalý odber 70 l.s-1 [17]. Iné pramene s nadpriemernou výdatnosťou sa nachádzajú pri Vršatskom Podhradí (9,8 - 11,9 l.s-1) alebo pri Veľkom Lipníku (6 - 16,4 l.s-1). V okolitých obalových komplexoch vystupujú viaceré pramene minerálnych vôd. V západnej časti sú to hlavne pramene studených kyseliek, veľmi časté na strednom Považí, v okolí Púchova a Hornej Súče[18]. Vývery termálnych vôd z týchto hornín boli lokalizované aj pri stavbe Nosickej priehrady.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Veľký, J. a kolektív, 1978: Encyklopédia Slovenska I. zväzok A — D. Veda, Bratislava, s. 231
  2. ↑ Neumayr, M., 1871, Jurastudien. 5. Das Pieninische Klippenzug. Jahrbuch der kaiserlich-königlichen geologischen Reichsanstalt, 21, 4, s. 451–536.
  3. ↑ Kysela, J. a Kullmanová, A., 1988: Podložie slovenskej časti viedenskej panvy. Západné Karpaty. Séria geológia, 11, 172 s.
  4. ↑ a b c d Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1985: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  5. ↑ a b Biely, A. (Editor) 1996: Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenska (1 : 500 000) GÚDŠ, Bratislava, 76 s.
  6. ↑ a b c d Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001: Geológia Slovenska. Archivované 2011-07-19 na Wayback Machine Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
  7. ↑ a b c Mišík, M., 1997: The Slovak Part of the Pieniny Klippen Belt After the Pioneering Works of D. Andrusov. Geologica Carpathica, 48, 4, s. 209 - 220
  8. ↑ Began, A., 1968: Geologické pomery bradlového pásma na strednom Považí. Zborník geologických vied Západné Karpaty, 11, s. 55 - 103
  9. ↑ Maheľ, M., 1986: Geologická stavba československých Karpát. Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
  10. ↑ Kováč, M., Plašianka, D., 2003: Geologická stavba oblasti na Styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzia Komenského, Bratislava, 88 s.
  11. ↑ Plašienka, D., Mikuš, V., 2010, Geologická stavba pieninského a šarišského úseku bradlového pásma medzi Litmanovou a Drienicou na východnom Slovensku. Archivované 2012-11-20 na Wayback Machine Mineralia Slovaca, 42, 2, s. 155-178
  12. ↑ a b Plašienka, D., 2002: Early Stages of Tectonic Evolution of the Pieniny Klippen Belt. Archivované 2011-07-18 na Wayback Machine Geolines, 14, s. 75-78
  13. ↑ Aubrecht, R., Sýkora, M., 2004: Jurassic-Cretaceous Evolution of the Czorsztyn Unit (Pieniny Klippen Belt, Western Carpathians): New Aspects. Archivované 2011-07-18 na Wayback Machine Geolines, 17, s. 15-16
  14. ↑ a b Plašienka, D.; 2002: Origin and growth of the Western Carpathian orogenetic wedge during the mesozoic. in Michalík, J., Šimon, L., Vozár, J., Geologica Carpathica Special Issues, 53, Proceedings of XVII. Congress of Carpathian-Balkan Geological Association Bratislava, September 1st - 4th 2002
  15. ↑ Ratschbacher, L., Frisch, W., Linzer, H.G., Sperner, B., Meschede, M., Decker, K., Nemčok, M., Nemčok, J., Grygar, R., 1993: The Pieniny Klippen Belt in the Western Carpathians of northeastern Slovakia: structural evidence for transpression. Tectonophysics, 226, p. 471-483
  16. ↑ a b Mišík, M., 1976: Gologické exkurzie po Slovensku. SPN, Bratislava, 276 s.
  17. ↑ Fendeková, M., Böhm, V., Čech, F., Hyánková, K., Melioris, L., Némethy, P., Trnovec, A., 1997: Základy hydrogeológie. Univerzita Komenského, Bratislava, 236 s.
  18. ↑ Böhm, V., 1983: Regionálna hydrogeológia ČSSR II. (Západné Karpaty). Univerzita Komenského, Bratislava, 140 s.
Portal Portál vied o Zemi
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pieninské_bradlové_pásmo&oldid=7932028“